Opery

OPERA V TROCH DEJSTVÁCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: ŠTEFAN HOZA

PREMIÉRA: BRATISLAVA, SND,10. NOVEMBER 1954

 

Jánošíkovská tematika lákala mnohých umelcov i hudobníkov, no takmer žiaden sa neodvážil pristúpiť k celovečernému spracovaniu vo forme opery. Záujem Jána Cikkera o túto tému tkvel ešte v časoch študentských. Sám autor v rozhlasovom príhovore po premiére opery povedal: Opera Juro Jánošík je dielom dlhoročnej túžby skonkretizovať chlapčenské vidiny o tomto legendárnom ochrancovi chudobných. I ja som hľadal jeho poklady v Kremnických horách a v Harmaneckých jaskyniach. V časoch štúdia na pražskom konzervatóriu som si napísal aj libreto. Chvalabohu, len libreto! Potom, ako roky utekali, chlapčenské romantické predstavy začínali dostávať vážnejší charakter. Časom sa mi Jánošík stal zosobnením môjho názoru na sociálnu spravodlivosť, pravdu a slobodu. Pritom som získal presvedčenie, že poklad, ktorý zanechal, nie je zakopaný pod starými jedľami v zemi, ale v mravnej sile, ktorú zosobnil a nám zanechal.“

 

Otázka správnej voľby literárneho materiálu pre vytvorenie úspešného hudobno – dramatického diela maximálne dôležitá. Skúsený dramaturg opery Štefan Hoza ponúkol Jánovi Cikkerovi na zhudobnenie libreto Jánošíka. Pre jeho napísanie neslúžilo Hozovi žiadne literárne dielo. Samostatným spracovaním veľkého výberu ľudových povestí a piesní o Jánošíkovi vznikol podklad na text libreta.

 

Na tejto svojej prvej opere začal Ján Cikker pracovať v novembri 1950. Skica bola vyhotovená za jeden a pol roka. Premiéra na scéne Národného divadla v Bratislave sa uskutočnila dňa 10. novembra 1954.

 

Prvý obraz sa odohráva v dome starého Jánošíka, kde sa želiari sťažujú na ťažký život. Starý Jánošík odhaľuje rany na svojom tele a očakáva ďalšiu bitku od drábov. Prichádza domov syn Juro a dozvedá sa, že mu umrela matka. Stretnutie s Uhorčíkom i Milkou preruší príchod drábov. Susedia neskôr prinášajú skrvaveného otca. Jánošík je rozhodnutý odísť s Uhorčíkom do hôr a pripojiť sa k ľudovým bojovníkom, schovávajúcim sa v horách, rozhodnutým bojovať proti panskému útlaku a nespravodlivosti. Jánošíkov otec zomiera a túto zvesť za mladým Jurom volá Milka.

 

Druhý obraz otvára scéna v horách, kde okolo dohárajúcej vatry sedia hôrni chlapci. Prichádza Jánošik a nasleduje voľba kapitána a vodcu. Chlapci prepadávajú grófa Radvanského, idúceho na zásnuby do Tepličky. Po humornej scéne gróf pokračuje v ceste len v košeli.

 

Tretí obraz nás zavedie do kaštieľa Jakuba z Lőwenburgu v Tepličke, kde sa konajú zásnuby jeho dcéry. Prichádza i Uhočík, preoblečený za poľského šľachtica. Na pozadí tanca plynie rozhovor prítomných hostí. Zrazu vpadne do miestnosti Jánošík s družinou a oberú panstvo o peniaze a drahocennosti, aby ich navrátili poddaným, ktorí na nich ťažko robili. Nakoniec panstvo prinútia zatancovať si spolu s nimi i valašský tanec a v jeho víre sa Jánošíkovi chlapci pomaly vytrácajú.

 

Štvrtý obraz sa odohráva v krčme na Polhore. Gajdošík tam svojou piesňou poburuje veliteľa pandúrov Lehotského. Obaja súťažia o náklonnosť krčmárkinej dcéry Zuzky. Lehotský uvažuje o spôsobe, ako dolapiť Jánošíka. Opitého Gajdošíka vlečú so sebou do úkrytu a pridáva sa k nim i Zuzka, keď sa na scéne objavujú hôrni chlapci a neskôr i študenti, idúci do Trnavy. Jánošík spieva o hrdinských činoch svojich chlapcov, keď na scénu vpadnú drábi. Jánošík bojuje a valaškou zabije zradcu Gajdošíka. Krčmárka Mara mu však podsype hrach pod nohy a Jánošík je chytený.

 

V piatom obraze sa koná súd Jánošíka v župnom dome v Liptovskom Mikuláši. Hrdé odpovede Jánošíka poburujú súdny tribunál a zemanov. Na obhajcovu žiadosť, aby oľutoval svoje činy, Jánošík odpovedá plamenným spevom, odsudzujúcim neľudskosť panstva a predpovedá príchod slobody. Nasleduje dramatické vyhlásenie rozsudku smrti.

 

V záverečnom šiestom obraze sa ľudia schádzajú okolo šibenice. Jánošík si nezúfa, naopak, verí v čistotu a šľachetnosť svojich cieľov a so slovami, určenými sudcom – „vaša je moc, však právo nikdy!“ odchádza hrdo k šibenici.

 

Dôležitosť inštrumentálnej zložky je u Jána Cikkera daná aj jeho majstrovským ovládaním harmonickej a inštrumentálnej práce. Každá väčšia postava si nesie svoj motív, ktorý v prípade potreby preberá orchester. Tým orchester prehlbuje a dopovedáva mnohé situácie. Skladateľ prepracoval neskôr prvý a druhý obraz tejto opery, čím dielo získalo na logike stavby. Opravy boli ukončené už v decembri 1954, ale v prepracovanom znení bola opera uvedená až po 50.repríze na jar 1956. Dnes má opera Jánošík dôležité miesto v hudobnej histórii Slovenska a tvorí významný pilier slovenskej hudby.

 

Inscenácie opery Juro Jánošík s menami dirigentov, režisérov a scénografov:

  • Bratislava, 10. 11. 1954 Tibor Frešo, Miloš Wasserbauer, Ladislav Vychodil
  • Bratislava, 25. 11. 1961 Ladislav Holoubek / Gerhard Auer, Kornel Hájek, Ladislav Vychodil
  • Ljubljana, 25.10.1962 Ciril Cvetko, Hinko Leskovšek, Viktor Molka
  • Banská Bystrica, 27. 10. 1968 Anton Buranovský, Koloman Čillík, Pavol Herchl
  • Plzeň, 4. 4. 1968 Karel Vašata, Bohumil Zoul, Vladimír Heller
  • Bratislava, 7. 10. 1972 Viktor Málek, Branislav Kriška, Ladislav Vychodil
  • Brno, 10. 2. 1978 Jan Štych, Martin Hollý, Vojtěch Štolfa
  • Liberec, 19. 12. 1983 Petr Doubravský, Oldřich Mrňák, Jaroslav Rada
  • Banská Bystrica, 26. 10. 1984 Miroslav Šmíd, Koloman Čillík, Pavol Herchl

OPERA V TROCH DEJSTVÁCH S PROLÓGOM

HUDBA: JÁN CIKKER (skomponovaná 1957)

LIBRETO: JÁN SMREK

PREMIÉRA: KOŠICE, 17. MAREC 1957

 

Turčín Poničan

Úryvky z básne Sama Chalupku

 

Jajže, bože strach veliký;

Padli Turci na Poniky;

Padli, padli o polnoci:

Jajže, bože, niet pomoci.

 

Turčín sedí, kávu pije,

A Turkyňa zlatom šije;

A straká si spieva tíše,

A Turčiatko im kolíše.

 

Ľudia boží, utekajte,

Zajať Turkom sa nedajte:

A čo mladé – zutekalo,

A čo staré – nevládalo,

„Hajaj, búvaj, krásne dieťa,

Donesiem ti z hája kvieťa;

Donesiem ti z ruže púčok:

Veď si ty môj milý vnúčok.“

Skočil Turčín bystrým skokom,

Do jelšiny nad potokom;

Našiel on tam starú ženu,

Medzi krovím učupenú.

Dopočul to Turčín mladý,

Hneď so starkou stal do vady:

„Ako ty smieš to spievati?

Či si mu ty stará mati?“

Také jej on robí muky:

Do železa dal jej ruky;

Povraz hodil jej na šiju

A o koňa pripäl si ju.

„Raz Poniky rabovali,

Syna môjho s sebou vzali;

Syna môjho v treťom roku;

Mal on hviezdu, znak na boku.“

Vláči Turčín starkú, vláči,

Po hrobline, po bodľačí:

Starkej krv sa z nôžok leje,

A Turčín sa iba smeje.

A Turčín a jeho žena

Hodili sa na kolená:

„Odpusť, mati, svojmu synu

prevelikú jeho vinu.“

Hučia, hučia Turkov čaty,

Poháňajú ľud zajatý:

Tri razy mesiac omladol,

A oni vždy tiahnu nadol.

„Udeľ vám Boh, deti moje

Sväté požehnanie svoje:

Ale túžba moja letí

Len ta, kde kríž z veže svieti.

Ten turecký svet ďaleký;

prešli oni prez tri rieky,

Zašli oni za tri hory,

Zastali pri šírom mori

Ta do vlasti mojej lona,

Na tie krásne brehy Hrona;

Tam kvitol kvet mojej mladi,

Inde sa mne žiť nesladí.

A nad morom mesto leží,

Týči k nebu tisíc veží:

Jaj, Bože, len smutné je to:

Na tých vežiach kríža nieto.

Tam pod krížom starší moji

V tichých hroboch spia v pokoji;

Tam – keď bude vôľa Božia –

I mňa ku nim nech položia.“

 

 

Spolu s Jánom Cikkerom a ďalšími hudobníkmi– Krešimírom Baranovičom, Gabom Rapošom aŠtefanom Horváthom trávieval básnik Ján Smrek mnoho času. Ján Cikker im často prehrával svoje najnovšie skladby. V tom čase vravieval, že sa cíti plný energie na napísanie opery a potrebuje libreto. Smreka to zaujalo, nič mu však nesľúbil. Medzitým začal Cikker komponovať operu Jánošík. Premiéra tejto opery Jána Smreka natoľko strhla, že sa rozhodol pustiť do práce na librete. Na jednej spoločnej prechádzke nadhodil Cikkerovi tému Turkov v ľudovej balade Rabovali Turci a Chalupkovu baladu Turčín Poničan. Cikker sa za tému oduševnil a Smrek sa pustildo práce. Po vypracovaní hrubej dejovej kostry pracovali umelci spoločne na ďalšom rozvíjaní témy. Cikker naznačil, čo je nosné preňho, napríklad prológ sbegom Hassanom pod Fiľakovom a spev vojaka do prológu sa dostal až na jeho žiadosť, keď už bol text prológu hotový. Jánovi Smrekovi táto téma sedela, keďže v nej mohol uplatniť zážitky a dojmy z Turecka, kde v 1. svetovej vojne strávil pol roka a charaktery tureckých postáv mal pred očami. Rovnako v Kadiköji, kdežil beg Hassa a potom jeho syn Bajazid, a kde sa odohráva 2. dejstvo, žil Smrek 2 mesiace.

 

Keď sa klavírny výťah opery „BEG BAJAZID“ dostal dorúk dirigenta Ladislava Holoubka, sadol si ku klavíru a celú operu si bez zastavenia prehral. Mohutnosťou, hĺbkou, dramatickou presvedčivosťou, lyrikou ahumanizmom ho toto dielo hneď po prvom prehraní uchvátilo. Sú tu vynikajúco charakterizované dva svety: turecký, so svojimi útočnými divokými fanfárami a nasvoju dobu smelými harmóniami, a slovenský, spevnejší, harmonicky prostejší, mäkkší.

 

V prológu je čarovná, poetická, farbistá hudba noci.

 

V prvom dejstve temperamentný odzemok, precítené richtárove spevy, dojímavé spomínanie Anny na jej uneseného synčeka, vzrušujúce až do maxima vybičované líčenie vpádu Turkov, hlboko otriasajúce lúčenie sa richtára so životom, psychologicky presvedčivo traktovaný dialóg Anny s Bajazidom, bolestný plač ľudu za scénou.

 

V druhom dejstve hneď pri otvorení opony spev Katky nad kolískou je pravým skvostom lyriky. Hneď za ním niekoľko taktov smútočného pochodu, do ktorého zaznieva nárek zajatcov a Katkine slová súcitu – dramaticky jedno z najsilnejších miest opery. Žartovné pasáže, podfarbujúce príchod tureckých služobníc a eunucha sú plné iskrivého hudobného vtipu, podobne akofigliarsky hudobný „podtext“ pri Bajazidových slovách „kde som to nabral, tieto čudné mravy“. V orchestri sa tu diskrétne ozve odzemkový rytmus „duvaj“. V scénehostí autor akoby parodoval Wagnerových „Majstrov spevákov norimberských“. Tanec arabských tanečníc je virtuózne hudobné číslo plné orientálneho koloritu. Dialóg Katky a Bajazida je presvedčivou drámou, uspávanka Katky a Anny opäť hudobný skvost harmonicky komplikovaný, no melodicky prostý, prameniaci v slovenskej ľudovej piesni. Záver dejstva, kde Bajazid takmer zošalie, je strhujúci.

 

Tretie dejstvo je menej dramatické, no nie je to dielu naškodu. Po predchádzajúcich dvoch dejstvách, nabitých dramatickými a psychologickými konfliktmi Ján Cikker zámerne napísal dejstvo lyrické, s hudbou presiaknutou a preteplenou vrúcnymi citmi lásky. Či je to láska k slovenskej prírode, ozývajúca sa na začiatku dejstva v spevoch Anny a Katky, či láska krodnej zemi – ako vyznieva najmä v ariózu Bajazida a v pasážach baču a zboru vzávere opery. Jediný dramatický moment, keď sa Bajazid priznáva ľudu, že on prepadol jeho dedinu, je veľmi účinný. Hlboký hudobný zážitok vyvoláva príchod zajatcov späť do rodnej zeme. Smutná, slovenskú ľudovú pieseň pripomínajúca melódia je kontrapunkticky umne klasicizujúco spracovaná.

 

Ako celok je opera Beg Bajazid majstrovské dielo. Búrlivý úspechpreméry i ďalších repríz mal veľký ohlas v širokej verejnosti, i v dennej tlači. Z detských čias si väčšina z nás pamätá na verše „Jajže bože, strach veliký,padli Turci na Poniky. Z tejto starej slovenskej balady v modernom hudobnom ipoetickom rúchu 20.storočia sa stal triumf slovenskej opery.

Beg Bajazid – scény

Prológ:Turecký tábor pod Fiľakovom

1.dejstvo: V richtárovom dome v horskej dedinke na strednom Slovensku

2.dejstvo: Vpaláci bega Bajazida v Kadiköji, časti Carihradu.

3.dejstvo: Na okraji lesa niekdena Pohron

 

Inscenácie opery Beg Bajazid s menami dirigentov, režisérov a scénografov:

  • Bratislava,16. 2. 1957,Tibor Frešo, Miloš Wasserbauer, LadislavVychodil
  • Košice,17. 3. 1957,Ladislav Holoubek, Branislav Kriška, Ján Hanák
  • Praha, Smetanovo divadlo, 13. 12. 1957,Robert Brock, VáclavKašlík, František Tröster
  • Wiesbaden ,5. 3. 1958,Arthu Apelt, Walter Pohl, TheoDőring
  • Drážďany,18. 1. 1959,Rudolf Neuhaus, Erhard Fischer, Gerhard Schade
  • Altenburg, 15. 5. 1960,Martin Egelkraut, Richard Hein, Peter Rothe
  • Szeged, marec 1963,Viktor Vaszy, Péter Makai,Péter Makai
  • Banská Bystrica, 5. 3.1966,Anton Buranovský, Koloman Čillík, Pavol Herchl

OPERA V 4 OBRAZOCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: KASSEL, OKTÓBER 1963

 

Literárnym námetom tretej opery Jána Cikkera je novela Charlesa Dickensa, Vianočná pieseň. Sám Ján Cikker mal v čase, keď sa ňou začal zaoberať – 46rokov. „Túto tému som objavil náhodou a myšlienka ma veľmi zaujala: starý človek, ziskuchtivý a sebecký, na konci svojho života pričinením rôznych fantastických udalostí zisťuje, že po celý svoj život sa hnal iba za zlatom, pričom úplne zabudol na priateľstvo, lásku, spolupatričnosť s ľuďmi, uvedomil si, že žil zbytočne. Toto poznanie ho zmení na človeka láskavého, ľudsky a sociálne hlboko cítiaceho, snažiaceho sa napraviť svoje chyby.“

 

Na tejto opere začína majster Ján Cikker pracovať v decembri 1957. V čase, keď ho postihla ťažká neliečiteľná choroba, len vo výnimočných prípadoch nekončiaca smrťou. Myšlienku vytvoriť operu na námet Vianočnej piesne v sebe spracúval niekoľko dní a pustil sa do písania libreta. 17.januára 1958 na Sliači začal komponovať hudbu a prvý obraz dokončil v apríli už doma v Bratislave. Aj ďalšia práca na tomto diele pokračovala striedavo na Sliači a v Bratislave. Klavírnu skicu Ján Cikker ukončil 9.novembra 1958 a nesie venovanie: “Liečivým prameňom a zamestnancom kúpeľov Sliač v hlbokej vďačnosti Ján Cikker.“

 

Partitúru písal skladateľ priamo na blany Slovenského hudobného fondu, aby ju bolo možné ihneď rozmnožiť. Dokončil ju 24.apríla 1959. Medzitým ju opera SND zaradila do svojho repertoáru pod názvom Tiene. Premiéra bola naplánovaná na začiatok sezóny 1959/1960 a speváci ju začali študovať v posledných mesiacoch predchádzajúcej sezóny pod vedením dirigenta Ladislava Holoubka. Administratívnym zásahom v júli 1959 však bola premiéra opery zakázaná. Nedošlo ani k plánovanému uvedeniu v NSR. Tieto fakty neprospeli k medzinárodnej reputácii krajiny. Dielu vyčítali mystickosť, no skladateľova rodná Banská Bystrica svojho rodáka podržala: riaditeľ opry DJGT Ing.Ján Tesák sa zaslúžil o „sňatie kliatby“ z opery a Tiene začali študovať v Bystrici, no tentoraz pod názvom Mister Scrooge. Odchod šéfdirigenta Jána Kendeho do Košíc však prekazil aj tento plán, a tak k svetovej premiére došlo až v roku 1963 v Kasseli pod názvom Večer, noc a ráno. Československá premiéra sa uskutočnila v SND v Bratislave 30.novembra 1963. Libreto Mr.Scroogea je prvou ucelenou literárno – dramatickou prácou Jána Cikkera. Na konečnom výsledku má podiel i básnik Ján Smrek, no celá koncepcia tejto drámy je Cikkerovým dielom. Operu rozvrhol do štyroch obrazov.

 

V prvom sa starý držgroš Scrooge vysmieva z Vianoc a hrozí svojmu pisárovi Bobovi výpoveďou za to, že do pece priložil piatu lopatku uhlia. Tiež odmieta pozvanie Freda na sviatočnú večeru v rodinnom kruhu i prosbu milosrdných sestier o podporu pre chudobných. Vyháňa malého koledníka a len s hundraním dá Bobovi voľno na nasledujúci deň. Po pisárovom odchode dostáva srdcový záchvat. Má vidinu svojho už mŕtveho spoločníka Marleyho.

 

Vidiny pokračujú i v druhom obraze, kde ho prenasledujú Marleyho výčitky. Vidí odohnaného koledníka, ktorý sa mení naňho v obraze jeho mladosti – v koledníkovi spoznáva seba, vedľa neho svojich rovesníkov i svoju matku. Ďalšou vidinou je obraz tej, ktorá ho v živote najviac ľúbila – verenica Mary. V Cikkerovej predhistórii opery spáchala Mary samovraždu zo zúfalstva nad Scroogeovým odvrhnutím. Lúči sa s ním tak, ako pred smrťou. Scrooge ju chce zadržať – a zdá sa, že sa mu to podarilo.

 

Vidiny Mary ho sprevádza aj v treťom obraze, keď sa Scrooge stáva svedkom vianočnej hostiny u Fredovej a Bobovej rodiny. Jeho chorobný stav sa zhoršuje – Scrooge má pocit, že vidí pohreb Bobovho Tima i vlastnú smrť. Výčitky svedomia sa stupňujú.

 

Vo štvrtom obraze sa Scrooge nachádza v lepšom zdravotnom stave, avšak tesne pred smrťou. Tento bývalý úžerník chce napraviť svoj život a v liste na rozlúčku rozdeľuje svoj majetok medzi Freda a Boba. Malého koledníka, ktorý k nemu opäť zablúdil, bohato obdaruje a pošle s listom k Bobovi. Keď pisár prichádza, môže Scroogeovi už iba zatlačiť oči. Osobné zážitky skladateľa dodávajú opere Mr.Scrooge otriasajúcu silu. „Ako vo svojich predošlých operách, tak aj v tejto sa opäť vyznávam zo svojej viery v dobrú podstatu človeka, z viery, že niet absolútne zlého človeka a že i ten najhorší sa pod vplyvom rôznych impulzov môže zmeniť v človeka statočného…Starý Scrooge, ktorý po celý svoj život nepoznal lásku k ľuďom a bol skúpy, lakomý a neľútostný egoista, pár minút pred svojou smrťou objaví, že je lepšie dávať než brať, milovať než nenávidieť, odpúšťať než hnevať sa a žiť pre druhých než ich využívať.“

 

Cikkerova opera Mr.Scrooge je symfonickou operou. Jej hudobná reč dosiahla nový kvalitatívny stupeň a vytvára obdivuhodnú slohovú jednotu, jednoznačne Cikkerovskú. I keď jej vyjadrovacie prvky sú bohaté na sekundy, kvarty, septimy, predsa je to reč tonálna v rozšírenom zmysle slova. Nájdeme tam mnohé polytonálne miesta a časté ostináto. Autor v tomto diele majstrovsky zvládol zákon kontrastu i inštrumentáciu, obohatenú novými prvkami, napríklad saxofónom.

 

Muzikológ dr.Mokrý, ktorý bol jedným zo štyroch viceprezidentov IMC v čase, keď Jánovi Cikkerovi bola udelená cena UNESCO za hudbu, odovzdal počas slávnostného ceremoniálu predstaviteľom UNESCO v mene Jána Cikkera autograf klavírneho výťahu opery Mr. Scrooge. Rukopis je uložený v knižnici UNESCO v Paríži.

 

Inscenácie opery Mister Scrooge s menami dirigentov, režisérov a scénografov:

  • Kassel, 5.10.1963, Christoph von Dohnányi, Hans Neugebauer, Ekkehard Grübler
  • Bratislava, 30. 11. 1963, Ladislav Holoubek, Karel Jernek, Zbyněk Kolář
  • Košice, 9. 3. 1984, Boris Velat, Branislav Kriška, Ladislav Vychodil
  • Banská Bystrica, 19. 12. 1997, Igor Bulla, Branislav Kriška, Otto Šujan

OPERA V TROCH DEJSTVÁCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: PRAHA,18. MÁJ 1962

 

Vo svojej štvrtej opere Vzkriesenie na námet rovnomenného románu L.N.Tolstého Ján Cikker prechádza na cestu analytika problémov ľudskej existencie. Tento román upútal skladateľa ešte hlbšou citovou a myšlienkovou ušľachtilosťou a mravnou silou, než Dickensov príbeh Mr.Scrooge. Cikkerova cesta k Vzkrieseniu nie je len prudkým vývinom skúseného dramatika, ale predovšetkým cestou prenikavej psychologizácie hudobnej drámy a stále sa prehlbujúceho humanizmu myšlienky a vášnivosti citu. Stvárnenie Tolstého Vzkriesenia do hudobno – dramatického útvaru je ojedinelým činom vo svetovej literatúre, hoci existuje vyše 200 pokusov o činohernú dramatizáciu tohto námetu. S témou, ktorá sa neskôr stala základom Vzkriesenia, sa Tolstoj stretol v júni 1877, keď mu známy ruský právnik A.F.Koni počas svojej návštevy v Jasnej Poľane rozprával prípad zo svojej praxe: mladý porotca vznešeného pôvodu poznal pri procese v prostitútke, súdenej pre krádež, dievča, ktoré kedysi zviedol. Otrasený jej osudom, chcel sa s ňou oženiť, aby odčinil svoju vinu, no k svadbe nedošlo, pretože mladá žena medzitým vo väzení zomrela. Tolstoj túto príhodu niekoľkokrát prepracoval a v konečnej verzii sa Vzkriesenie končí náboženskou meditáciou hlavného hrdinu kniežaťa Nechľudova. Ján Cikker Tolstého román hlboko osobne poňal. Naproti koncepcii Tolstého, vyzdvihujúcej do popredia Nechľudova, vynáša do popredia obraz Kaťuše, teda človeka ukrivdeného, po všetkých stránkach trpiaceho väčšmi ako Nechľudov. Cikkerovi nešlo len o zhudobnenie Tolstého predlohy, ale o hudobné dotvorenie a umocnenie jeho myšlienky. Preto čiastočne i mení dej románu.

 

Šesť obrazov v troch dejstvách opery s tromi dramatickými monológmi (tri intermezzá) tvorí mohutný gradačný oblúk. Pred vlastným dramatickým dejom opery sa odohráva ľúbostný príbeh Kataríny Maslovovej a Dimitrija Nechľudova. Kaťuša, vyrastajúca ako sirota v panskom vidieckom sídle Márie a Sofie Ivanovnej sa zamiluje do ich synovca, kniežaťa Nechľudova. Medzi mladými vznikne láska. Po dvojročnej rozlúčke knieža ako poručík cárskej gardy príde opäť k tetám na návštevu pred odchodom na vojnu.

 

Prvý obraz zachytáva Máriu a Sofiu Ivanovnu, sediace pred večerou v izbe a vykladajúce si karty. Pozorujú vzrušujúce napätie medzi synovcom a Kaťušou. Kaťuša je dobré a naivné dievča. I jej hudobný motív je prostý a čistý. Nechľudov sa počas dvoch rokov neprítomnosti zmenil na bezstarostného veselého svetáka. Keď po spoločnej večeri odchádzajú staré tety spať, Nechľudov vystriehne okamih, aby sa mohol zmocniť Kaťuše. Tá mu po krátkom vnútornom zápase podľahne.

 

V prvom intermezze Kaťuša ako v horúčke znova prežíva strašné chvíle, keď jej Nechľudov po spoločnej noci pred odchodom na vojnu podstrčil sto rubľov a bez jediného slovka odišiel. Kaťuša čaká dieťa, ktoré zomiera. Ľudia ňou opovrhujú a tety ju vyhnali z domu. Ten, ktorého ľúbila z celého srdca, na ňu zabudol a ona to vie.

 

Druhý obraz predostiera neviazanú zábavu vo verejnom dome madame Kitajevovej, kde Kaťuša vo veľkej biede prijala službu. Sedem rokov sa snažila zabudnúť na svoju veľkú bolesť. Podnik navštívil bohatý kupec Smeľkov, ktorému sa Kaťuša páči. Čašník Kartinkin a neviestka Bočkovová sa chcú zmocniť Smeľkovových peňazí a pre svoj zámer využijú Kaťušu. Prisľúbia jej uspávací prášok pre Smeľkova, ktorý Kaťušu obťažuje a tá mu ho nasype do pohára so šampanským. V skutočnosti jej však podstrčili prudký jed. Kartinkin počas orgií nenápadne vstúpi do Smeľkovovej izby a spolu s Bočkovovou ukradnú všetky jeho peniaze. Smeľkov hýri v bujarej nálade s celou spoločnosťou, až sa napije otráveného vína a v prudkých bolestiach zomiera. V hrozivom tichu madame Kitajevová volá políciu.

 

Tretí obraz – 2.dejstvo – po zatknutí Bočkovovej, Kartinkina a Maslovovej sa odohráva na súde, kde členom poroty je Nechľudov, spoznávajúci v Maslovovej svoju niekdajšiu lásku. Výčitky svedomia ho takmer prezradia, že on je ten, kto spôsobil celé Kaťušino nešťastie. Súd odsúdi Kaťušu na 8 rokov väzenia vo vyhnanstve na Sibíri.

 

V druhom intermezze sa Nechľudov nemôže zbaviť vidiny súdu a Kaťušinho zúfalého volania, že je nevinná. Obviňuje sám seba za celé jej nešťastie a rozhodne sa urobiť všetko preto, aby odčinil svoju vinu.

 

Vo štvrtom obraze prichádza Nechľudov za Kaťušou do väzenia a prosí ju o odpustenie. Kaťuša sústredene hľadí na neznámeho. Predpokladá, že je jedným z jej „známych“ z verejného domu. Zrazu jej zmizne úsmev z tváre, keď spoznáva tvár milovaného človeka. Na prosbu o odpustenie Kaťuša reaguje pohŕdavo a cynicky. Rozhovor, v ktorom jej Nechľudov ponúka manželstvo, nenápadne pozoruje aj politický väzeň Simonson. Kaťuša cíti, že Dimitrij všetko robí len z lásky k sebe, aby sa striasol pocitu viny. V návale zúrivosti ho udrie do tváre. Jej hnev podporia i prizerajúci sa väzni, zasypávajúci Nechľudova nadávkami. Nechľudov prijíma toto verejné pokorenie a v Kaťuši sa zlomí cynizmus, ktorým sa obrnila. Pribiehajú vojaci a brutálne rozoženú väzňov.

 

Piaty obraz – tretie dejstvo – sa odohráva v kancelárii väzenia, kam Nechľudov priniesol Kaťuši správu o zamietnutí žiadosti o revíziu rozsudku. Nechľudov vkladá svoj osud do Kaťušiných rúk, no tá jemne odmieta jeho šľachetnú ponuku, pretože ho stále ľúbi a bojí sa prijať veľkú obeť. Chorobou vyčerpaná v úzkosti hľadá výhovorku. Oznamuje Nechľudovovi, že sa už sľúbila politickému väzňovi Simonsonovi. Pritom nevdojak prezrádza, že Simonsona neľúbi. Nechľudov dá zavolať Simonsona a ten mu potvrdí, že je odhodlaný pomáhať Kaťuši a zostať pri nej. Žiada Dimitrija, aby sa Kaťuše zriekol a nejatril bolestivú ranu z minulosti. Otrasený Nechľudov silou vôle premôže bolesť a rozhodne sa odísť z Kaťušinho života.. Prosí len, aby jej mohol priniesť milosť od cára.

 

V treťom intermezze ťažko chorá Kaťuša v horúčke volá Dimitrija a prezrádza svoju lásku k nemu. Nechľudov medzitým rozdal svoj majetok poddaným sedliakom a rozhodol sa pomáhať trpiacim. Chce nasledovať Kaťušu na Sibír, akonáhle pre ňu dostane milosť od cára.

 

Šiesty záverečný obraz zachytáva transport trestancov nekonečnou sibírskou pláňou. Chorá Kaťuša, sprevádzaná Simonsonom je na konci svojich síl. Musí zostať na mieste odpočinku pri malom domci Piotra a Marfi. Po odchode trestancov Kaťuša blúzni a v horúčke volá Dimitrija. Má vidiny a spomína v halucináciách na svoju minulosť. Počuje prichádzajúci vlak – Nechľudov sa ponáhľa v poslednej chvíli k umierajúcej s milosťou od cára, no neskoro. V jeho náručí mu Kaťuša vyznáva lásku a Dimitrij sa jej posledný raz pýta, či chce byť jeho ženou. Zmierená, šťastná Kaťuša sa s milovaným navždy lúči bozkom.

 

Svetová premiéra opery Vzkriesenie sa uskutočnila v Prahe v Národnom divadle 18.mája 1962 pod taktovkou Jaroslava Krombholca, v réžii Karla Jerneka. V rámci Pražskej jari malo predstavenie úžasný ohlas v domácej i zahraničnej tlači. Nemecký režisér Walter Felsenstein blahoželal skladateľovi k úspechu v pokľaku. Pražské Národné divadlo uviedlo Vzkriesenie pohostinsky aj na medzinárodnom festivale v Edinburgu a odborná kritika ohodnotila toto Cikkerovo dielo ako jedno z najlepších európskych moderných operných diel. V Bratislave mala táto opera premiéru 22.septembra 1962 pod taktovkou Ladislava Holoubka v réžii Kornela Hájeka.

OPERA V TROCH DEJSTVÁCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: MNÍCHOV, BAVORSKÁ ŠTÁTNA OPERA, 1. AUGUST 1969

 

Námet opery Hra o láske a smrti čerpá Ján Cikker z činohry Romaina Rollanda. Skladateľ sa v roku 1967 stretol s vdovou po R.Rollandovi a dostal od nej súhlas použiť Rollandovu Hru o láske a smrti za základ svojej v poradí piatej opery. Rollandova „tragická idyla v podobe historickej melodrámy“ – ako ju sám tvorca charakterizoval – nepotrebovala väčšie štrukturálne zásahy, keďže je to jednodejstvová dráma. Ján Cikker nenarúša ani koncepciu drámy, dotvoril len úvodnú scénu a zákulisné zbory, členiace dej do relatívne uzavretých scén. Tieto zbory spĺňajú zároveň dôležitú funkciu autorského komentára na spôsob antického chóru.

 

Jána Cikkera v tejto dráme upútala dusivá atmosféra jakobínskej diktatúry cez osudy starnúceho vedca Jeroma de Courvoisiera, jeho ženy Sofie a jej milenca, prenasledovaného girondistického poslanca. Dej sa odohráva v deň zatknutia Dantona. Courvoisier odchádza na zasadnutie Konventu, netušiac, aká zvesť ho tam čaká. Jeho ženu prichádzajú navštíviť traja mladí priatelia, aby spolu so starým Denisom Bayotom oslávili príchod jari. Veselý spev a tanec preruší zvuk popravčieho sprievodu a vzápätí správa o smrti prenasledovaných girondistických poslancov. Táto sa však ukáže byť nepravdivou, lebo bezprostredne po nej sa objaví jeden z prenasledovaných, Vallé. Bayot a mladí pred ním utekajú ako pred nositeľom tieňa gilotíny. Vallé vyznáva Sofii lásku a milenci plánujú spoločný útek, keď sa neočakávane zjaví Courvoisier. Rozpráva o ďalšom zločine Robbespierra, o zbabelosti poslancov Konventu, chváliacich v osobnom hlasovaní ich postup i o svojom úteku spomedzi týchto zverov v ľudskej koži. Vallého srdečne víta, ten ho však nazýva zradcom a spoločníkom zločincov. Courvoisier pochopí, že Vallé sa do Paríža vrátil len kvôli jeho žene, nachádza však v sebe dostatok morálnej sily, aby ho ukryl pred prichádzajúcimi sliedičmi, ba dokonca aby dal voľnosť svojej žene a ponúkol sokovi v láske možnosť záchrany prostredníctvom pasov na falošné mená. Sofia, dojatá manželovou veľkodušnosťou, roztrhá a spáli svoj pas a ostáva pri ňom. Vallé uteká, netušiac, že jeho priateľov čaká smrť. Courvoisierovo správanie je dôkazom, že statočnosť rodí odvahu.Rovnako zaujala skladateľa i postava Sofie, ktorá i napriek hlbokému citu k Vallému zachovala manželovi vernosť a v rozhodujúcej hodine – hodine smrti – sa vrátila – obodne sa rozhodnúc -k nemu, aby s ním verne znášala jeho údel.

 

Rovnako príťažlivá bolo pre Jána Cikkera Rollandovo zobrazenie revolúcie ako „osudového cyklónu, ktorý zobudí na dne ľudského srdca démonov, rozpúta v človeku ničivé sily a ohrozí samotné základy slobodnej ľudskej existencie. Rolland hoci sám obdivovateľ revolúcie, bol príliš čestným umelcom, aby ostal slepý k jej záporným stránkam. Úzkosť vyvolávajú jeho slová obžaloby diktatúry hoci v mene pokroku a šťastnej budúcnosti, ktoré vložil práve do úst Courvoisiera :“Obetovať budúcnosti pravdu, lásku, všetky ľudské cnosti, úctu k sebe samému, znamená obetovať budúcnosť samotnú. Zo skazenej pôdy spravodlivosť nevyrastie…Som príliš vedcom, aby som bez výhrad veril niektorej z našich hypotéz – lebo nejde o nič iného. A ak by táto hypotéza akokoľvek lichotila ľudskému duchu a jeho vrelej nádeji, nikdy ju neurobím bohom na oltári, ktorý sa sýti krvavým pachom obetí. Pre mňa je posvätný jedine život, terajší život…Láska k pravde je jediná, ktorá nikdy nesklame. Trpezlivo a vášnivo ju vyhľadávať, to je jediné trvácne dobro. No v posledných rokoch sme sa naučili, že musíme byť zo dňa na deň pripravení zriecť sa všetkého, čo nám patrí: bohatstva, cti, šťastia, lásky, práce i života…“

 

Z týchto slov Ján Cikker zhudobnil len fragmenty a pôvodný text bol nútený redukovať na únosnú mieru. Hudobná reč opery je celkovo bohato chromatizovaná, dôležitú úlohu majú početné „zborové meditácie“. Aj keď hra vznikla na sklonku 19.storočia, aktuálne rezonuje i o desiatky rokov neskôr. V predhovore k tejto hre napísal roku 1924 R.Rolland tieto slová: Čím viac vnikám do tohto sveta utrpenia a nadľudského napätia síl, tým viac cítim, ako sa vo mne utvára obrovská dramatická báseň, sťaby lod dní vášnivo vzrušených a dusných, v ktorých vlny onoho rozbúreného oceánu sa vzoprú ešte raz. Nikdy nebolo dané vniknúť hlbšie do priepasti duše. Nikdy neviditeľní bohovia a obludy, ktoré obývajú dúpätá ducha, nevystúpili zjavnejšie z temnôt noci ako v onom okamžiku, ktorý svojou velebou a hrôzou sa rovná blesku. Nechcem písať len hrdinskú drámu zašlej epochy, chcem podať dôkaz o moci a hraniciach života.“

 

Ján Cikker vo svojej opere vystihol, že hlavným problémom sveta, v ktorom žijeme, je problém etický, preto sa snažil svojím dielom burcovať svedomie ľudí.

OPERA V TROCH DEJSTVÁCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: PRAHA, SMETANONO DIVADLO, 4.APRÍL 1974

 

Siedmu operu Coriolanus Ján Cikker napísal podľa predlohy W.Shakespera. Skladateľa na nej zaujali bohaté dejové premeny, dynamizmus a aktuálnosť. Z 5 dejstiev a 29 obrazov Cikker napísal operné libreto v troch dejstvách a 14 obrazoch. Ústrednú postavu Coriolana stvárnil ako udatného bojovníka, vojakmi  obdivovovaného vojvodcu, ale pospolitým ľudom nenávideného patricija, pozorného syna, manžela, otca, sršiaceho voči plebsu.

Gaius Martius – Coriolanus považoval za nedôstojné  rímskeho šľachtica  koriť sa masám chudobných, luze ukazovať rany  z bojových výprav proti nepriateľom Ríma a prosiť ich o hlasy pri voľbe konzula.  V jeho očiach sa ľud javil ako neuvedomelý, nestály v názoroch a činoch, podliehajúci štvaniu tribúnov, hrdinský len v rabovaní  a nenávisti voči vládnucej vrstve. Cikker zvýraznil rozporuplnosť povahy Gaia Martia. Z jemnej, utiahnutej Virginie, Gaiovej manželky urobil ženu, obávajúcu sa o osud manžela a odhodlanú brániť ho proti zlu, ktoré sa naňho valí.

Dej začína rebéliou občanov proti biede a hladu, tribúni ho podnecujú k nespokojnosti. Poukazujú na bohatstvo patricijov a šľachty a za nepriateľa chudobných označujú Gaia Martia. Vyhrotenie situácie prekazí príchod posla, oznamujúceho začiatok vojny s Volskami. Gaiovi Martiovi zverujú vodcovstvo rímskej armády. Na čele nepriateľskej armády Volskovcov stojí Aufidius.
V dome Gaia Martia sa ženy modlia za mier. Gaiova matka Volumnia a manželka Virgilia majú na vojnu rozdielne názory.  Matka v nej vidí príležitosť pre hrdinské činy svojho syna, druhá sa bojí o jeho život a budúcnosť rodiny. Gaius Martius v bojoch zvíťazí a za porážku Coriol mu senát udelí čestný titul Coriolanus. Porazený Aufidius však chystá Coriolanovi pomstu.
Druhé dejstvo zobrazuje prípravu voľby Coriolana na konzula. Musí však predstúpiť pred ľud, rečniť, ukazovať rany z bojov a v chudobnom šate prosiť o hlasy. Ľud síce vycíti jeho ironický postoj, ale hlasy mu dá. Zvrat nastáva po príchode tribúnov, ktorým sa znova podarí usmerniť masy proti nemu. Na naliehanie blízkych ospravedlňuje sa rozhnevaným masám, ale to už nestačí. Tribúni ho odsúdia do vyhnanstva. Obvinili ho zo zrady záujmov ľudu a s posmeškami ho vyháňajú z mesta. V Coriolanovi dozrieva plán na pomstu.

V treťom dejstve sa dej odohráva v tábore Volskov. Coriolanus prichádza do Antia, kde žije aj Aufidius. Práve jemu chce ponúknuť svoje služby. Ak by ho Aufidius zabil, bolo by to spravodlivé, ak by ho prijal, poslúžil by jeho vlasti a pomstil sa Rímu. Aufidius ho prijíma s upozornením, že za prípadnú zradu zomrie. V Ríme nastalo zdesenie, lebo pod vedením Coriolana sa Volskovia blížia k múrom mesta. Až teraz si Rimania uvedomujú, kto ich štval proti Martyovi. Rozhorčený dav tribúnov usmrtí. Coriolanovi starí priatelia za ním prichádzajú s prosbou o ušetrenie Ríma, ale neúspešne. Tvrdý vojak však neodolá prosbám matky, manželky a synčeka. Uzatvára mier, ale za cenu vlastného života. Za zradu ho Volskovia zabijú. Nad mŕtvym telom manžela si Virgília uvedomuje, že jej zlé predtuchy sa splnili.

 

Inscenácie opery Coriolanus s menami dirigentov, režisérov a scénografov:

  • Praha,4.4.1974, Zdeněk Košler, Přemysl Koči, Jarmila Konečná
  • Mannheim, 3.11.1974, Hans Wallat, Harry Buckwitz,
  • Weimar, 1977, Ondrej Lenárd, Erhard Werneke
  • Banská Bystrica, 18..11.2011, Marán Vach, Roman Polák

OPERA V TROCH DEJSTVÁCH (DEVIATICH OBRAZOCH)

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: BRATISLAVA, SND, 8. OKTÓBER 1983

 

„Akoby nad dielom už od Mikszátha vial humor jesene – ľudský, všetko chápajúci, odpúšťajúci, vyrovnaný. Práve pre tento láskavý humor siahol som k námetu Mikszátovho románu. Druhou príčinou bolo to, že ide v ňom tak trošku o historickú záležitosť. Hrdina románu – čudák a výstredník gróf Štefan Pongrácz skutočne žil, mal kaštieľ v Nededzi, pochovaný je vo Varíne. A napokon, lákalo ma i prostredie príbehu, naše, slovenské, ktoré i Mikszáth dobre poznal a miloval, veď sám z neho vyšiel.“

 

Tieto pohnútky k skomponovaniu svojej ôsmej opery Obliehanie Bystrice uvádza skladateľ Ján Cikker v premiérovom bulletine opery Slovenského národného divadla. Po siedmich vážnych operách, v ktorých hrdinovia končia tragicky, sa umelec rozhodol pre veselší, jasnejší tón. Téma a zvolený žáner ho postavili pred úlohu nájsť patričné výrazové prostriedky, keďže v komických operách je dôležitejšie myslieť na ľahkosť a priezračnosť, ako na hlboké filozofovanie.

 

Opera aj s libretom vznikala tri roky, samotná kompozičná práca v čase od marca 1979 do konca roku 1981. Autor ju rozdelil do troch dejstiev, každé má tri obrazy, spájané orchestrálnymi medzihrami. Text vytvoril Ján Cikker z maďarského originálu Mikszátovho románu, len pre úryvok z Petőfiho básne „O vlasti“ použil preklad básnika Jána Smreka. Skladateľ ponechal i pôvodný názov – Obliehanie Bystrice (Beszterce ostroma) – keďže ho pokladal za vtipný a adekvátny námetu.

 

Osou, okolo ktorej sa krúti dej opery, je hlavná postava – gróf Štefan Pongrácz. Čudák, blázon, simulant? Popletený dobrák, či pomýlená tvrdá hlava barana? Jeho svojrázny pohľad na život i výstrelky, ktorými neustále poburoval meštiačikov, sedmoslivkárskych šľachticov a oficierov by boli skoro sympatické, keby…Keby sa uzavieral pred malosťou a farizejstvom svojej doby v mene krajších snov o lepšom a spravodlivejšom usporiadaní života. No Pongrácz sa utápa v minulosti, berie si z nej predovšetkým obdiv ku Kataríne Medicejskej. Sám chce viesť vojny, sám súdiť, sám rozhodovať o životoch iných. Keď v skladateľom pozmenenom závere vyženie Pongrácz falošných vyslancov Bystrice a Estellu, uspokojí sa a nezbaví sa konzekventne aj ostatných príživníkov okolo seba. A je ich dosť. Šikovný a všetkého schopný Pružinský, pôžitkársky Holub, služobná dušička kováč, pisár bakra s pubertálnymi poryvmi a predtým aj ploštica barón Behenczy, nerátajúc všetkých tých lokajov a „dvoranov“, voľkajúcich si v tomto živote bez ozajstnej roboty, priživujúc sa na Pongráczovi a jeho výstrednom živote. Týchto všetkých si Cikkerov Pongrácz ponechá, odpustí im, lebo inak žiť nevie. Je to čudák, raz skoro nebezpečný, inokedy veľkomyseľný a dobrotivý.

 

Monológ grófa Pongrácza

Už dosť! Budeme súdiť! Atentát spáchal tu a hriešnika potrestáme tiež tu! Nariaďujem, aby ste sa na poradu slávnostne pripravení čoskoro vrátili.

(Bakrovi) Pripravte si pergamen, pero, zákonník

(Holubovi) Prineste kríž!

(Pružinskému) A ty katovský meč!

(Všetci rýchlo odchádzajú)

(Pongrácz uvažuje) Ech, právo meča! Ius gladii!

(Za odchádzajúcimi) Sú to všetko blázni, blázni, že sa dajú viesť dnešným svetom a jeho „novými“ zákonmi! Jedia môj chlieb, klaňajú sa mi a ich pochabé mozgy nechápu, čo je vlastne život. Časy idú krížom – krážom, ale mnou nepohnú! Postavím sa, kde sa mi zachce. Ó, ty vznešenosť minulosti, krása starej, nehynúcej slávy, cti a múdrosti! Tebe žijem a pre teba bije moje srdce, srdce grófa Pongrácza! Môj život je tu pevne na mojom hrade, kde vládne moja vôľa, môj zákon, kde trestám koho chcem a ako chcem. Vykonávam len remeslo vládcov sveta. Aj ja som pánom a vládcom! Škoda, škoda, že nemáme mohutné armády.

Za mojím chrbtom si šuškajú, že som čudák, že som blázon! Tak aj ostatní králi a vládcovia sú blázni! Je to jasné. Tak, tak, tak! Ta!(dupne nohou) Toho fičúra potrestám. Padne jeho hlava! (ráta na prstoch) Dnes je utorok, zajtra streda, vo štvrtok ráno bude na nádvorí verejná exekúcia s bubnami, katom, kňazom…zrušenie práva meča pre mňa neplatí! (S výbuchom šialenstva stále opakuje) Neplatí, neplatí, neplatí, neplatí, neplatí, neplatí!

(Pokloní sa pred obrazom Kataríny Medicejskej)

Na vašu slávu, madame Katarína z Medici!

 

(úryvok z Cikkerovho libreta)

OPERA V TROCH DEJSTVÁCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: BRATISLAVA, SND, 6. OKTÓBER 1979

 

Námetom k napísaniu siedmej opery bola pre Jána Cikkera novela nemeckého dramatika, spisovateľa a publicistu Heinricha Kleista Zemetrasenie v Chile. Tento hĺbavý a citlivý umelec sa v mladosti rozhodol opustiť pruskú armádu a začal študovať filozofiu a matematiku vo Frankfurte nad Odrou. Ponoril sa do štúdia diel Rousseaua, Kanta a Fichteho. Do dejín nemeckého a svetového dramatického umenia sa Kleist zapísal veselohrou Rozbitý džbán (1811). Vynikal aj ako autor noviel a poviedok. Jeho “ Michael Kohlhaas“ a „Zemetrasenie v Chile“ patria k vrcholným dielam nemeckej novelistiky.

 

V predlohe pre libreto, ktoré si Ján Cikker napísal sám, sa odohráva príbeh lásky chudobného učiteľa Jeronima Rugeru a dcéry bohatého šľachtica Josephy Asteronovej (mená hrdinov kvôli spevnosti skladateľ v opere premenil). Obaja sa napriek stavovským rozdielom napriek zákazom a zákonom svetským i cirkevným zídu, ale pre viditeľný dôkaz svojej lásky sú odsúdení na smrť. Prekonajú inferno príprav na popravu i samovraždu, no prírodná katastrofa ich vyslobodí a pomôže im utiecť do lesov neďaleko zničedného mesta. Žiaľ, ľudia, ktorí rovnako utiekli, volia najbarbarskejší spôsob, ako sa odreagovať z prežitej hrôzy a sfanatizovaní ich zabijú.

 

Kleista sklamalo zrejme poznanie, že vnútorná očista, ktorou ľudia prechádzajú vo chvíľach katastrofy, trvá iba krátko a netýka sa všetkých. To všetko boli i pre skladateľa Jána Cikkera otázky a dôvody, pre ktoré siahol po tejto tematike.

 

Opera Rozsudok vznikla presne v čase od 22.5.1976 do 22.7.1978 – i v partitúre. Autor ju rozčlenil do piatich obrazov. Prvý obraz vsadil do domáceho prostredia Isabely. Isabela a jej domáci učiteľ Lorenzo si vyznávajú lásku. O tri dni sa chystajú tajne zosobášiť a utiecť do Španielska. Dvojicu prekvapí Don Henrico, Lorenza vyženie a dcéru za trest posiela do kláštora. Tam sa odohráva aj celý druhý obraz opery: sestra laetitia tajne vpúšťa Lorenza do ženského kláštora a umožní mu stretnutie s Isabelou v záhrade. Matka predstavená, hoci o schôdzke nevie, tuší nešťastie. Tretí obraz zobrazuje žalár v noci pred popravou: Isabel sa v kláštore narodilo dieťa. Previnila sa proti cirkevným i svetským zákonom, preto musí zomrieť. Volá o pomoc mŕtvu matku. neskôr sa jej zjavuje obraz súdu, obraz umierajúceho otca, trýznenie Lorenza a rôzne prízraky, ktoré ich oboch ohrozujú. Iné hlasy ju utešujú, že jej utrpenie sa hrobom skončí a že ju čaká už iba pokoj a láska. Dej štvrtého obrazu sa odohráva na námestí s popraviskom, kde sa chystá poprava „hriešnej“ Isabely. Zvedavci sa schádzajú na krvavé divadlo – Pedrillo ich za poplatok uvádza na miesta. Bez súcitu komentujú údel odsúdenej. prichádza sprievod, Isabel vystupuje na popravisko. Sudca číta rozsudok smrti – miestokráľ žiadosť o milosť zamietol. Vo chvíli, keď kat dvíha sekeru, nastáva zemetrasenie. Námestie i celé mesto sa prepadáva, všade počuť plač umierajúcich. Pestúnka Pepita a Lorenzo odvádzajú zachránenú Isabelu do hôr. V záverečnom, piatom obraze sa Isabel a Lorenzo po prežitých hrôzach chystajú na nový život za morom v pokoji a šťastí. Pepita im pomáha. Aj iní zachránení nešťastníci hľadajú útočište v horách, neďaleko mesta Santiago. Prichádza sprievod kajúcnikov a mníchov. Pedrillo spozná Isabelu a Lorenza a pred všetkými ich obviňuje: pre ich hriešnu lásku trpia teraz nevinní. Rozvášnený a sfanatizovaný zástup sa vrhá na milencov a v hneve ich zabije. Rozžialená Pepita plače nad krutosťou ľudí.

 

Niektoré obrazy – prvý a druhý, štvrtý a piaty – spojil skladateľ orchestrálnou medzihrou. Oproti pôvodnej predlohe pridal originálnu postavu starej indiánskej pestúnky Peppy a podľa potrieb libreta i ďalšie menšie postavičky, napríklad správcu väznice, sudcu, matku predstavenú v kláštore…Väčší priestor venoval lyrickým momentom príbehu v porovnaní s Kleistovou predlohou. veľkú ľúbostnú scénu vložil na začiatok operyi na začiatok záverečného obrazu opery. Ďalší krásny lyrický moment zachytil v nočnej nálade ženského kláštora, v piesni pestúnky pred popravou, kde mu na požiadanie slová slová napísal básnik Milan Rúfus.

 

V závere opery necháva skladateľ zaznieť Dies irae – citovanú sekvenciu z gregoriánskeho chorálu – akoby sa slová vzťahovali na veľký deň hnevu, že ľudstvo samo ničené, ničí druhých. A na záver slová Jána Cikkera: Ja sám napriek všetkému nestrácam vieru v ľudí a som presvedčený, že raz možno budú vedieť prekročiť svoj tisíc a tisícročný, kliatbou a hrôzami zafarbený tieň.

OPERA V TROCH DEJSTVÁCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO:JÁN CIKKER

PREMIÉRA: BRATISLAVA, SND, 21. FEBRUÁR 1987

 

Námetom pre poslednú dokončenú operu Jána Cikkera bola hra Zo života hmyzu bratov Čapkovcov. „Je to hlboký námet, v ktorom by sa človek mal priúčať chápať a odpúšťať. Najkrajším pocitom pre autora opery je, keď môže jednoduchými, ale hlboko ľudskými a skromnými prostriedkami vysloviť, že človek nie je úbožiak, keď sám vie podať pomocnú ruku. Stojím v hlbokej pokore pred zázrakmi ľudského srdca, ľudskej radosti, človečenskej spolupatričnosti. V tejto mojej opere ide práve o to. V podstate je oslavou ľudskej dobroty a opovrhovaním neľudskosti. Ako skladateľ som sa možno menil, ako človek som ostal taký, ako pri svojich skladateľských i operných začiatkoch. Ak v zmysle týchto mojich myšlienok nová opera zarezonuje a zasiahne poslucháča, budem spokojný.“ Toľko slová autora opery, ktoré napísal do bulletinu SND k premiére 21.2.1987.

 

Literárna pôvodina je metaforou ľudkého života a Ján Cikker pri písaní operného libreta do nej zasahoval málo. Ústrednou postavou opery je Tulák, sám bezbranný, no ľudský, čestný a odsudzujúci každé zlo. Tri samostatné dejstvá opery (s prológom a epilógom) spája práve jeho postava. V samote a odlúčení, uprostred prírody hľadá zmysel života a prihovára sa kvetom, stromom. Aj v texte aj v mojej hudbe som na strane tohoto Tuláka, dobráka, trocha slabocha, ale v jadre nesmierne čistého človeka. A takéhoto ho privádzajú na scénu autori hry a v službe ich veľkej myšlienky aj ja vo svojej opere“ – vyznával sa skladateľ.

Je to hlboký námet, v ktorom by sa človek mal priúčať chápať a odpúšťať. Najkrajším pocitom pre autora opery je, keď môže jednoduchými, ale hlboko ľudskými a skromnými prostriedkami vysloviť, že človek nie je nikdy úbožiak, keď sám vie podať pomocnú ruku.

Táto opera bola v podstate oslavou ľudskej dobroty a opovrhovaním neľudskosti. !Toto som vlastne vyslovil už vo svojej prvej opere Jurovi Jánošíkovi a potom sa to tiahlo ako zlatá niť i všetkými mojimi operami. Ako skladateľ som sa možno menil, ako človek som ostal vždy taký, ako pri svojich skladateľských i operných začiatkoch.

A ak v zmysle týchto mojich načrtnutých myšlienok moja nová opera zarezonuje a zasiahne poslucháča – budem spokojný!“