Ján Cikker - cesty životom

Hoci na prelome 19. a 20. storočia malo mesto Banská Bystrica ešte stále charakter a štýl meštiackeho maďarsko – nemeckého mesta, slovenské obyvateľstvo  i nový sociálno – triedny pohyb prebojovávali výrazné zmeny. Kultúrne dejiny mesta a okolia tvorili osobnosti celoslovenského významu a dosahu, ako boli Ján Kollár, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Ján Botto či Ján Levoslav Bella. Mesto holdovalo umeniu, čoho dôkazom bola kamenná budova divadla, ktorej veľká dvorana pre 300 divákov priťahovala popredné divadelné spoločnosti. Mestské divadelné združenie patrilo k najlepším divadelným súborom na Slovensku. Spisovateľka Terézia Vansová, hudobný skladateľ Viliam Figuš Bystrý, maliar Dominik Skutecký, ktorí tu žili a tvorili, spisovateľ Jozef Gregor Tajovský, ktorý zas prichádzal do neďalekého Tajova, dodávali mestu osobitný význam a príťažlivosť.

 

Otec Jána Cikkera sa ako jeden z potomkov Zikkerovcov, žijúcich vo Viedni, po ukončení štúdiu na filozofickej fakulte stal profesorom na gymnáziu v Banskej Bystrici. Oženil sa s Máriou Psotkovou – prvou Slovankou a Slovenkou v rodine Zikkerovcov a v Banskej Bystrici, kde manželia žili, sa im 29.júla narodil syn Ján. Jeho priezvisko bolo do matriky zapísané foneticky – Cikker. Keď mal Ján Cikker tri roky, vypukla vojna. Otec narukoval a v roku 1915 padol pri Haliči. Všetka starostlivosť o domácnosť a syna ostala na pleciach Cikkerovej matky. Vyrastala síce v malom meste, v pomerne blahobytnej rodine, no bola odhodlaná postarať sa o synovu výchovu sama. Dobre hrala na klavíri, pekne spievala a svoju záľubu povýšila na povolanie. Urobila si štátnicu a stala sa profesorkou klavírnej hry a spevu.

 

Tento moment priniesol zmenu do života  malej rodiny. Byt Cikkerovcov ožil deťmi, mládežou i dospelými. Malý Ján si rýchlo zvykol na matkiných žiakov. Keď boli v hudobnej miestnosti, ticho a s napätím sledoval, čo im matka hovorí. Hltal nové poznatky a vstrebával do pamäti prvé lekcie o hudbe, o hre na klavíri, o správnom prednese. Po skončení vyučovania si sám overoval, čo sa počúvaním naučil. Sadol si ku klavíru a hral. Dokázal napodobniť všetko, čo zachytil a opakoval takty tvrdošijne tak dlho, až kým to nebolo pekné. Veľmi skoro začal skúmať noty a bol schopný sa v nich aj vyznať. Ešte nechodil do školy, písmená boli preňho záhadou, ale noty už ovládal. A potom si začal pri klavíri vymýšľať. Vyťukával vlastné nápady a púšťal sa do prvých detských skladbičiek.

 

S hudbou žil od rána do večera a citlivo ju vnímal aj vďaka atmosfére rodného mesta. Po prvej svetovej vojne bola Banská Bystrica počtom obyvateľov neveľká, no mala svoju kultúrnu úroveň. Dve gymnáziá, obchodná akadémia, bohoslovecká fakulta a v piatich kostoloch vynikajúce organy, priťahujúce virtuózov zo zahraničia. Mesto si potrpelo na kultúrny život, o ktorý sa starali aj stredoškolskí profesori – častokrát Češi, ktorí prišli na Slovensko učiť. Zapálení ochotníci vytvárali divadelný súbor a hrali napríklad Shakespeara, vytvorili orchester a predviedli Predanú nevestu Bedřicha Smetanu. Profesor Štika založil pri učiteľskom ústave spevácky zbor, v ktorom spievala aj Cikkerova matka. Mesto pozývalo na koncertné vystúpenia významných umelcov a bystrickí zámožní mešťania poskytovali na všetko toto dianie peňažné príspevky.

 

Na vzájomné priateľské vzťahy obyvateľov vplývalo snáď aj okolie Banskej Bystrice, zasadenej do reliéfu krásnych hôr a lesov. Bystričanov spájala láska k prírode, spoločne chodievali na výlety, načúvali spevu potokov i vtákov, piesňam horalov. Takéto prostredie si v sebe uchoval Ján Cikker a vracal sa k nemu v spomienkach i vo svojej skladateľskej práci.

 

Odborne začala Jána Cikkera viesť k hudbe jeho matka, až keď mal 8 rokov. Pod jej vedením za rok mohol úspešne predstúpiť pred obecenstvo s Griegom. Často potom účinkoval na rôznych akadémiách, koncertoch – niekedy spolu s mamou v štvorručných skladbách. V Bystrici sa o ňom začalo hovoriť ako o zázračnom dieťati.

 

K dvanástym narodeninám dostal Ján Cikker od jedného zo strýkov významný dar – náuku o harmónii a matka – aby mu dopriala umelecký zážitok, ho vzala do Budapešti do opery. Tá prvá, ktorú videl na veľkom opernom javisku, bola Tannhäuser. Do väčšej šírky mu ríšu hudby otvoril rozhlas. V tom čase sa v Banskej Bystrici dala zachytiť Viedeň a tá si v začiatkoch rozhlasového vysielania dávala záležať na udržiavaní popularity hudobnej metropoly. Hudba si Jána Cikkera doslova podmanila. Hral doma, na koncertoch, účinkoval v malých súboroch a vypomáhal i v kine so sprievodom k nemým filmom. Všetci si zvykli vidieť v ňom muzikanta.

 

Keď mal Ján Cikker 15 rokov, dospela jeho matka k názoru, že ho už nemá čo naučiť a zverila jeho vedenie do rúk profesorky Kmoníčkovej, žiačky samotného Hoffmeistera. Ján Cikker mal však aj iné povinnosti. Študoval na klasickom gymnáziu. Keď sa blížil čas záverečných skúšok, znepokojovala jeho matku otázka – čo po maturite. Rozhodla podľa synovho vrúcneho priania. Poslala ho na konzervatórium do Prahy. Náplňou Cikkerových dní sa stalo sústredené cvičenie a komponovanie, keďže sa slávnym profesorom v Prahe chcel predstaviť aj ako skladateľ.

 

Keď sa Ján Cikker ocitol pred osobnosťami pražského konzervatória, chvel sa úctou, no nesmel sklamať. Skúška sa začala hrou na klavíri a začal ju Chopinovým Jesenným lístím, nasledovala sluchová analýza a nakoniec predložil ukážku zo svojej tvorby. Všetko dopadlo výborne. Profesor Šín uznanlivo hľadel do partitúry Cikkerovej diatonickej symfónie s veľkým sólom pre tubu. Prijali ho a od jesene 1930 sa stal poslucháčom Štátneho konzervatória v Prahe. Zaradený bol do organovej triedy profesora Wiedermanna, na kompozíciu k Jaroslavovi Křičkovi, na klavír k profesorke Ružene Kurzovej a na spev k profesorovi Kadeřábkovi.

 

Do štúdia sa Ján Cikker pustil s nadšením a naplno, obdivoval svojich profesorov a chcel od nich získať čo najviac. Svoju úctu im prejavoval horlivosťou v učení. Pod vedením profesora Křičku robil rýchlo veľké pokroky. Písalo sa mu ľahko, hlavnou náplňou jeho práce boli cvičné skladby, ale ešte počas školy sa mu darilo i v koncertnej realizácii skladieb. Jeho Sonatíne pre klavír tlieskalo osem najvýznamnejších pedagógov konzervatória, Sláčikové kvarteto hralo Ondříčkovo kvarteto, Capriccio pre orchester predviedla Česká filharmónia. Cikkerovu usilovnosť odmieňali majstri náklonnosťou. Křička oslovoval Cikkera zásadne „šohajko“ a kvôli nemu cestovával počas prázdnin do Banskej Bystrice. Profesor Wiedermann písomne informovával Cikkerovu mamu o synových štúdijných úspechoch, profesorka Kurzová v Cikkerovi videla klavírneho virtuóza a priala si, aby sa sústredil na štúdium u nej. Profesor Dědeček – v 3.ročníku sa stal jeho žiakom dirigovania, ho nenazýval inak, než „synáčku“, či „hošíčku“. Ovzdušie vzájomnej sympatie Cikkera povzbudzovalo v učení a liečilo i nápory smútku za vzdialeným domovom.

 

Cikkerovi sa v tom období zdalo, že je dieťaťom šťasteny – v štúdiu sa mu darilo a býval v Prahe! Už to ho napĺňalo sústavnou radosťou. Praha ho uchvacovala tajomným pôvabom pamätníkov dejín i rytmom moderného veľkomesta a ponúkala bohaté priehrštie hudobných udalostí. Mohol byť pri tom, keď Českú filharmóniu dirigovali Talich, Molinari, Bruno Walter, keď pod Málkovým vedením hral svoj prvý koncert Prokofiev, keď svojou virtuozitou oslňoval samotný Rachmaninov. Praha bola v tom čase pódiom svetových umelcov. Bola i mestom V.Nováka, J.Suka, O.Ostrčila, J.B.Foerstra, K.B.Jiráka. Na svojom prvom koncerte Českej filharmónie Ján Cikker zažil i prvé stretnutie s hudbou Bohuslava Martinů. V tej dobe sa v Prahe pripravovali k rozletu budúce osobnosti svetových i domácich koncertných siení – Rudolf Firkušný, Viktórie Švihlíková, Bedřiška Seidlová, Rafael Kubelík, Alois Klíma a ďalší mladí umelci. Praha bola pre Cikkera jedným veľkým zázrakom a zamiloval sa do nej na celý život.

 

V júni 1935 ukončil Ján Cikker štúdium na konzervatóriu a prihlásil sa na majstrovskú kompozičnú školu – stal sa žiakom Vítězslava Nováka. Mal z toho radosť nielen Cikker, ale i Jaroslav Křička; Nováka si hlboko vážil a a bol hrdý na to, že si do svojej triedy vybral jeho odchovanca. Súčasne Ján Cikker pokračoval i v štúdiu dirigovania. Pretože si chcel obohatiť a rozšíriť i teoretické znalosti, prihlásil sa aj na hudobnú vedu na filozofickej fakulte; začal chodiť na prednášky Zdeňka Nejedlého, Otakara Zicha, J.B.Foerstera. Vzal však na seba viac, než dokázal uniesť, polovičatosť neuznával a tak sa univerzity ako riadny poslucháč musel vzdať, no oddaný vzťah k nej mu ostal. V tej dobe vládli na „Karlově vysokém učení“ búrlivé pomery. Časť univerzity bola nemecká a Nemci nechceli vydať Čechom insígnie. Dochádzalo k demonštráciám, dokonca potýčkam.

 

Slová – „viac odo mňa nepotrebujete“ – prehlásil Vítězslav Novák po absolvovaní prvého roku štúdia pod jeho vedením. Toto uznanie ho naplnilo šťastím, no prišiel i smútok: tieto slová boli i bodkou za všetkým, čo Jánovi Cikkerovi počas šiestich rokov v Prahe prirástlo k srdcu. Znamenalo to rozlúčku so skúškami Českej filharmónie, s poznávaním cez umenie Václava Talicha, s večermi „na bydielku“ v Národnom divadle, kde sa mu otvoril svet opery a drámy. Rozlúčku so spoločnými obedmi s Vítězslavom Novákom, Dědečkom Hoffmeisterom, kde si viac než pozvanie na dobrý obed cenil možnosť načúvať rozhovorom múdrych. Bol koniec večierkov U Tomáša, usporadúvaných po úspešných koncertoch profesorom Wiedermannom a bol i koniec liet pernej driny v rôznych orchestroch, aby si privyrobil a uľahčil tak život svojej mame. Lúčil sa i s vernými priateľmi, medikom a technikom, so spoločnými potulkami nočným veľkomestom i s výletmi na kanoe po českých riekach.

 

Ján Cikker odchádzal z Prahy s hlavou plnou poznatkov, so srdcom, prekypujúcim vďačnosťou, spomienkami a ako vzácny poklad si odnášal vavrínový list z venca, ktorý mal tú česť niesť za konzervatórium pri poslednej rozlúčke s Jozefom Sukom. Čas poznávania však ešte pre Jána Cikkera neskončil. Slovenské zemské štipendium  mu otvorilo cestu do Viedne, k slávnemu dirigentovi Felixovi von Weingartnerovi. V tom čase mal tento dirigent 70 rokov a vzbudzoval úctu svojím umením i apoštolským zjavom. Jána Cikkera prijal ako mimoriadneho poslucháča. V živote mladého skladateľa nastala premena, keď ho po slovanskej Prahe obklopil svet nemeckej kultúry. Mozart, Beethoven, Wagner, Richard Strauss. Jeho srdce si získal Franz Schubert, časom prichádzal na chuť Brahmsovi a Brucknerovi. Československé vyslanectvo zariadilo, aby Jánovi Cikkerovi bol v Štátnej knižnici umožnený prístup k originálom partitúr. Táto výsada poskytla Jánovi Cikkerovi mimoriadne zážitky a nečakané stretnutie s Arturom Toscaninim. Hodinu u Weingartnera mal raz do týždňa a tak mu zostávalo dosť času na Viedeň. Po strate výsad cisárskeho sídelného mesta Viedeň schudobnela, všetko bolo lacné a Ján Cikker – štipendista – si mohol dovoliť žiť na lepšej úrovni. Býval u bývalého ministerského radcu, ktorý si penziu prilepšoval hraním v kostoloch a Cikker si mohol dopriať lístky do opery i na koncerty, keď dirigoval Toscanini, Bruno Walter, Furtwängler.

 

V roku 1937 starosvetskou pokojnou Viedňou začalo otriasať násilie, skrývajúce hrozbu blížiaceho sa úderu. Cikkerov pobyt sa skončil a o niekoľko mesiacov neskôr Hitlerova moc pripojila Rakúsko k Nemecku. Ján Cikker mal 26 rokov a pred sebou povinnosť vojenskej základnej služby. Ján Cikker narukoval do Trenčína, zo sveta hudby do prostredia drásavej zmeti zvukov. Denne od šiestej rána do šiestej večer ho ohlušoval ostrý rotmajstrov hlas. Po dôstojníckej škole slúžil Ján Cikker na hraniciach. Schyľovalo sa k vojne.

 

Z vojenskej základnej služby, ktorá pokračovala aktívnou službou na hraniciach sa Ján Cikker vrátil až 1.9.1939. Prejavila oňho záujem bratislavská Hudobná a dramatická akadémia. Ján Cikker ponuku prijal a stal sa členom jej pedagogického zboru. Po rokoch vo veľkomestách s bohatým kultúrnym dianím sa mu Bratislava zdala trochu provinčnou. Po odchode Zdeňka Folprechta a českých hráčov sa začala rozpadávať aj amatérska filharmónia, na koncertný život padol tieň útlmu. Ján Cikker ťažko niesol túto dobu. Osudy ľudí a ich vzťahy určovala vojna. Bol poručíkom v zálohe a povolali ho do armády, zatiaľ čo on chcel slúžiť umeniu, jeho vnútro túžilo po ušľachtilosti a kráse. V lete 1941 ho s jeho vojenskou jednotkou odvelili na východ. Vtiahlo ich súkolie hrôzy a Ján Cikker zblízka poznával podoby ľudskej krutosti, zvôle, nekonečného zúfalstva a bolesti. Priamej účasti na vojne sa našťastie vyhol. Prekonali s jednotkou vyše 1500 km, no bez jediného výstrelu zasa pripochodovali domov.

 

Ján Cikker znova pracoval na akadémii, ale čosi sa v ňom zmenilo, množstvo zážitkov a dojmov, uložených v pamäti, útočilo a vnútorne ho spaľovalo. Až bolestne v ňom zápasili myšlienky s pocitmi, pretavovali sa v hudobné predstavy a Cikker celou svojou bytosťou túžil tvoriť. Písaním napĺňal každú voľnú chvíľku, pri hodinovej prestávke vo vyučovaní sa náhlil domov komponovať. Zachvátila ho tvorba. Vojna ho primäla k napísaniu kantáty Cantus filiorum, trilógiu symfonických básní O živote, Concertino pre klavír. Hnala ho túžba vyspovedať sa hudbou, oslobodiť sa hudbou, potreba vnútorne sa rozdať.

 

Ján Cikker pracoval a býval v Bratislave, no jeho domovom ostala Banská Bystrica. Mal tam stále svoju matku, pri ktorej trávil dni voľna a prázdniny. Tam ho zastihol august 1944, keď celé Slovensko povstalo proti násiliu. Ján Cikker sa prihlásil, no menovali ho prednostom vysokoškolského odboru Národnej rady, kde mal na starosti vytvorenie súpisu významných ľudí, vedcov, umelcov, lekárov. Až jar 1945 umožňuje Jánovi Cikkerovi pokračovať v tom, čo si zvolil za svoje povolanie a poslanie. Vrátil sa v Bratislave k práci pedagogickej i skladateľskej Veľká chuť dohnať všetko, čo ukradli roky vojny v ňom prebúdzalo hudbu mladosti a radosti.

 

Svoju kompozičnú činnosť Ján Cikker obohatil aj o činnosť literárnu, veľa o hudbe písal, k čomu ho viedla funkcia dramaturga, ktorú istý čas zastával v Slovensko národnom divadle. V roku1950 – presne v deň svojich narodenín, sa oženil s Katarínou Fiedlerovou – Jureckou, ktorá do konca života verne stála po jeho boku, vytvárala mu domáce zázemie i pomáhala reprezentovať pri kultúrno – spoločenských podujatiach doma i v zahraničí. V roku 1951 – keď mal Ján Cikker 40 – stal sa profesorom kompozície na Vysokej škole múzických umení. Odvtedy vychovával budúcich skladateľov, odovzdával im svoje poznatky, skúsenosti a zveroval im odkaz veľkých učiteľov svojej hudobnej mladosti. Zmyslom jeho života však ostalo komponovanie. Zomrel 21.12.1989 v Bratislave.