OPERA V TROCH DEJSTVÁCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: MNÍCHOV, BAVORSKÁ ŠTÁTNA OPERA, 1. AUGUST 1969

 

Námet opery Hra o láske a smrti čerpá Ján Cikker z činohry Romaina Rollanda. Skladateľ sa v roku 1967 stretol s vdovou po R.Rollandovi a dostal od nej súhlas použiť Rollandovu Hru o láske a smrti za základ svojej v poradí piatej opery. Rollandova „tragická idyla v podobe historickej melodrámy“ – ako ju sám tvorca charakterizoval – nepotrebovala väčšie štrukturálne zásahy, keďže je to jednodejstvová dráma. Ján Cikker nenarúša ani koncepciu drámy, dotvoril len úvodnú scénu a zákulisné zbory, členiace dej do relatívne uzavretých scén. Tieto zbory spĺňajú zároveň dôležitú funkciu autorského komentára na spôsob antického chóru.

 

Jána Cikkera v tejto dráme upútala dusivá atmosféra jakobínskej diktatúry cez osudy starnúceho vedca Jeroma de Courvoisiera, jeho ženy Sofie a jej milenca, prenasledovaného girondistického poslanca. Dej sa odohráva v deň zatknutia Dantona. Courvoisier odchádza na zasadnutie Konventu, netušiac, aká zvesť ho tam čaká. Jeho ženu prichádzajú navštíviť traja mladí priatelia, aby spolu so starým Denisom Bayotom oslávili príchod jari. Veselý spev a tanec preruší zvuk popravčieho sprievodu a vzápätí správa o smrti prenasledovaných girondistických poslancov. Táto sa však ukáže byť nepravdivou, lebo bezprostredne po nej sa objaví jeden z prenasledovaných, Vallé. Bayot a mladí pred ním utekajú ako pred nositeľom tieňa gilotíny. Vallé vyznáva Sofii lásku a milenci plánujú spoločný útek, keď sa neočakávane zjaví Courvoisier. Rozpráva o ďalšom zločine Robbespierra, o zbabelosti poslancov Konventu, chváliacich v osobnom hlasovaní ich postup i o svojom úteku spomedzi týchto zverov v ľudskej koži. Vallého srdečne víta, ten ho však nazýva zradcom a spoločníkom zločincov. Courvoisier pochopí, že Vallé sa do Paríža vrátil len kvôli jeho žene, nachádza však v sebe dostatok morálnej sily, aby ho ukryl pred prichádzajúcimi sliedičmi, ba dokonca aby dal voľnosť svojej žene a ponúkol sokovi v láske možnosť záchrany prostredníctvom pasov na falošné mená. Sofia, dojatá manželovou veľkodušnosťou, roztrhá a spáli svoj pas a ostáva pri ňom. Vallé uteká, netušiac, že jeho priateľov čaká smrť. Courvoisierovo správanie je dôkazom, že statočnosť rodí odvahu.Rovnako zaujala skladateľa i postava Sofie, ktorá i napriek hlbokému citu k Vallému zachovala manželovi vernosť a v rozhodujúcej hodine – hodine smrti – sa vrátila - obodne sa rozhodnúc -k nemu, aby s ním verne znášala jeho údel.

 

Rovnako príťažlivá bolo pre Jána Cikkera Rollandovo zobrazenie revolúcie ako „osudového cyklónu, ktorý zobudí na dne ľudského srdca démonov, rozpúta v človeku ničivé sily a ohrozí samotné základy slobodnej ľudskej existencie. Rolland hoci sám obdivovateľ revolúcie, bol príliš čestným umelcom, aby ostal slepý k jej záporným stránkam. Úzkosť vyvolávajú jeho slová obžaloby diktatúry hoci v mene pokroku a šťastnej budúcnosti, ktoré vložil práve do úst Courvoisiera :“Obetovať budúcnosti pravdu, lásku, všetky ľudské cnosti, úctu k sebe samému, znamená obetovať budúcnosť samotnú. Zo skazenej pôdy spravodlivosť nevyrastie...Som príliš vedcom, aby som bez výhrad veril niektorej z našich hypotéz – lebo nejde o nič iného. A ak by táto hypotéza akokoľvek lichotila ľudskému duchu a jeho vrelej nádeji, nikdy ju neurobím bohom na oltári, ktorý sa sýti krvavým pachom obetí. Pre mňa je posvätný jedine život, terajší život...Láska k pravde je jediná, ktorá nikdy nesklame. Trpezlivo a vášnivo ju vyhľadávať, to je jediné trvácne dobro. No v posledných rokoch sme sa naučili, že musíme byť zo dňa na deň pripravení zriecť sa všetkého, čo nám patrí: bohatstva, cti, šťastia, lásky, práce i života...“

 

Z týchto slov Ján Cikker zhudobnil len fragmenty a pôvodný text bol nútený redukovať na únosnú mieru. Hudobná reč opery je celkovo bohato chromatizovaná, dôležitú úlohu majú početné „zborové meditácie“. Aj keď hra vznikla na sklonku 19.storočia, aktuálne rezonuje i o desiatky rokov neskôr. V predhovore k tejto hre napísal roku 1924 R.Rolland tieto slová: Čím viac vnikám do tohto sveta utrpenia a nadľudského napätia síl, tým viac cítim, ako sa vo mne utvára obrovská dramatická báseň, sťaby lod dní vášnivo vzrušených a dusných, v ktorých vlny onoho rozbúreného oceánu sa vzoprú ešte raz. Nikdy nebolo dané vniknúť hlbšie do priepasti duše. Nikdy neviditeľní bohovia a obludy, ktoré obývajú dúpätá ducha, nevystúpili zjavnejšie z temnôt noci ako v onom okamžiku, ktorý svojou velebou a hrôzou sa rovná blesku. Nechcem písať len hrdinskú drámu zašlej epochy, chcem podať dôkaz o moci a hraniciach života.“

 

Ján Cikker vo svojej opere vystihol, že hlavným problémom sveta, v ktorom žijeme, je problém etický, preto sa snažil svojím dielom burcovať svedomie ľudí.