OPERA V TROCH DEJSTVÁCH (DEVIATICH OBRAZOCH)

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: BRATISLAVA, SND, 8. OKTÓBER 1983

 

"Akoby nad dielom už od Mikszátha vial humor jesene - ľudský, všetko chápajúci, odpúšťajúci, vyrovnaný. Práve pre tento láskavý humor siahol som k námetu Mikszátovho románu. Druhou príčinou bolo to, že ide v ňom tak trošku o historickú záležitosť. Hrdina románu - čudák a výstredník gróf Štefan Pongrácz skutočne žil, mal kaštieľ v Nededzi, pochovaný je vo Varíne. A napokon, lákalo ma i prostredie príbehu, naše, slovenské, ktoré i Mikszáth dobre poznal a miloval, veď sám z neho vyšiel."

 

Tieto pohnútky k skomponovaniu svojej ôsmej opery Obliehanie Bystrice uvádza skladateľ Ján Cikker v premiérovom bulletine opery Slovenského národného divadla. Po siedmich vážnych operách, v ktorých hrdinovia končia tragicky, sa umelec rozhodol pre veselší, jasnejší tón. Téma a zvolený žáner ho postavili pred úlohu nájsť patričné výrazové prostriedky, keďže v komických operách je dôležitejšie myslieť na ľahkosť a priezračnosť, ako na hlboké filozofovanie.

 

Opera aj s libretom vznikala tri roky, samotná kompozičná práca v čase od marca 1979 do konca roku 1981. Autor ju rozdelil do troch dejstiev, každé má tri obrazy, spájané orchestrálnymi medzihrami. Text vytvoril Ján Cikker z maďarského originálu Mikszátovho románu, len pre úryvok z Petőfiho básne „O vlasti“ použil preklad básnika Jána Smreka. Skladateľ ponechal i pôvodný názov – Obliehanie Bystrice (Beszterce ostroma) – keďže ho pokladal za vtipný a adekvátny námetu.

 

Osou, okolo ktorej sa krúti dej opery, je hlavná postava – gróf Štefan Pongrácz. Čudák, blázon, simulant? Popletený dobrák, či pomýlená tvrdá hlava barana? Jeho svojrázny pohľad na život i výstrelky, ktorými neustále poburoval meštiačikov, sedmoslivkárskych šľachticov a oficierov by boli skoro sympatické, keby...Keby sa uzavieral pred malosťou a farizejstvom svojej doby v mene krajších snov o lepšom a spravodlivejšom usporiadaní života. No Pongrácz sa utápa v minulosti, berie si z nej predovšetkým obdiv ku Kataríne Medicejskej. Sám chce viesť vojny, sám súdiť, sám rozhodovať o životoch iných. Keď v skladateľom pozmenenom závere vyženie Pongrácz falošných vyslancov Bystrice a Estellu, uspokojí sa a nezbaví sa konzekventne aj ostatných príživníkov okolo seba. A je ich dosť. Šikovný a všetkého schopný Pružinský, pôžitkársky Holub, služobná dušička kováč, pisár bakra s pubertálnymi poryvmi a predtým aj ploštica barón Behenczy, nerátajúc všetkých tých lokajov a „dvoranov“, voľkajúcich si v tomto živote bez ozajstnej roboty, priživujúc sa na Pongráczovi a jeho výstrednom živote. Týchto všetkých si Cikkerov Pongrácz ponechá, odpustí im, lebo inak žiť nevie. Je to čudák, raz skoro nebezpečný, inokedy veľkomyseľný a dobrotivý.

 

Monológ grófa Pongrácza

Už dosť! Budeme súdiť! Atentát spáchal tu a hriešnika potrestáme tiež tu! Nariaďujem, aby ste sa na poradu slávnostne pripravení čoskoro vrátili.

(Bakrovi) Pripravte si pergamen, pero, zákonník

(Holubovi) Prineste kríž!

(Pružinskému) A ty katovský meč!

(Všetci rýchlo odchádzajú)

(Pongrácz uvažuje) Ech, právo meča! Ius gladii!

(Za odchádzajúcimi) Sú to všetko blázni, blázni, že sa dajú viesť dnešným svetom a jeho „novými“ zákonmi! Jedia môj chlieb, klaňajú sa mi a ich pochabé mozgy nechápu, čo je vlastne život. Časy idú krížom – krážom, ale mnou nepohnú! Postavím sa, kde sa mi zachce. Ó, ty vznešenosť minulosti, krása starej, nehynúcej slávy, cti a múdrosti! Tebe žijem a pre teba bije moje srdce, srdce grófa Pongrácza! Môj život je tu pevne na mojom hrade, kde vládne moja vôľa, môj zákon, kde trestám koho chcem a ako chcem. Vykonávam len remeslo vládcov sveta. Aj ja som pánom a vládcom! Škoda, škoda, že nemáme mohutné armády.

Za mojím chrbtom si šuškajú, že som čudák, že som blázon! Tak aj ostatní králi a vládcovia sú blázni! Je to jasné. Tak, tak, tak! Ta!(dupne nohou) Toho fičúra potrestám. Padne jeho hlava! (ráta na prstoch) Dnes je utorok, zajtra streda, vo štvrtok ráno bude na nádvorí verejná exekúcia s bubnami, katom, kňazom...zrušenie práva meča pre mňa neplatí! (S výbuchom šialenstva stále opakuje) Neplatí, neplatí, neplatí, neplatí, neplatí, neplatí!

(Pokloní sa pred obrazom Kataríny Medicejskej)

Na vašu slávu, madame Katarína z Medici!

 

(úryvok z Cikkerovho libreta)