OPERA V TROCH DEJSTVÁCH

HUDBA: JÁN CIKKER

LIBRETO: JÁN CIKKER

PREMIÉRA: BRATISLAVA, SND, 6. OKTÓBER 1979

 

Námetom k napísaniu siedmej opery bola pre Jána Cikkera novela nemeckého dramatika, spisovateľa a publicistu Heinricha Kleista Zemetrasenie v Chile. Tento hĺbavý a citlivý umelec sa v mladosti rozhodol opustiť pruskú armádu a začal študovať filozofiu a matematiku vo Frankfurte nad Odrou. Ponoril sa do štúdia diel Rousseaua, Kanta a Fichteho. Do dejín nemeckého a svetového dramatického umenia sa Kleist zapísal veselohrou Rozbitý džbán (1811). Vynikal aj ako autor noviel a poviedok. Jeho " Michael Kohlhaas" a "Zemetrasenie v Chile" patria k vrcholným dielam nemeckej novelistiky.

 

V predlohe pre libreto, ktoré si Ján Cikker napísal sám, sa odohráva príbeh lásky chudobného učiteľa Jeronima Rugeru a dcéry bohatého šľachtica Josephy Asteronovej (mená hrdinov kvôli spevnosti skladateľ v opere premenil). Obaja sa napriek stavovským rozdielom napriek zákazom a zákonom svetským i cirkevným zídu, ale pre viditeľný dôkaz svojej lásky sú odsúdení na smrť. Prekonajú inferno príprav na popravu i samovraždu, no prírodná katastrofa ich vyslobodí a pomôže im utiecť do lesov neďaleko zničedného mesta. Žiaľ, ľudia, ktorí rovnako utiekli, volia najbarbarskejší spôsob, ako sa odreagovať z prežitej hrôzy a sfanatizovaní ich zabijú.

 

Kleista sklamalo zrejme poznanie, že vnútorná očista, ktorou ľudia prechádzajú vo chvíľach katastrofy, trvá iba krátko a netýka sa všetkých. To všetko boli i pre skladateľa Jána Cikkera otázky a dôvody, pre ktoré siahol po tejto tematike.

 

Opera Rozsudok vznikla presne v čase od 22.5.1976 do 22.7.1978 - i v partitúre. Autor ju rozčlenil do piatich obrazov. Prvý obraz vsadil do domáceho prostredia Isabely. Isabela a jej domáci učiteľ Lorenzo si vyznávajú lásku. O tri dni sa chystajú tajne zosobášiť a utiecť do Španielska. Dvojicu prekvapí Don Henrico, Lorenza vyženie a dcéru za trest posiela do kláštora. Tam sa odohráva aj celý druhý obraz opery: sestra laetitia tajne vpúšťa Lorenza do ženského kláštora a umožní mu stretnutie s Isabelou v záhrade. Matka predstavená, hoci o schôdzke nevie, tuší nešťastie. Tretí obraz zobrazuje žalár v noci pred popravou: Isabel sa v kláštore narodilo dieťa. Previnila sa proti cirkevným i svetským zákonom, preto musí zomrieť. Volá o pomoc mŕtvu matku. neskôr sa jej zjavuje obraz súdu, obraz umierajúceho otca, trýznenie Lorenza a rôzne prízraky, ktoré ich oboch ohrozujú. Iné hlasy ju utešujú, že jej utrpenie sa hrobom skončí a že ju čaká už iba pokoj a láska. Dej štvrtého obrazu sa odohráva na námestí s popraviskom, kde sa chystá poprava "hriešnej" Isabely. Zvedavci sa schádzajú na krvavé divadlo - Pedrillo ich za poplatok uvádza na miesta. Bez súcitu komentujú údel odsúdenej. prichádza sprievod, Isabel vystupuje na popravisko. Sudca číta rozsudok smrti - miestokráľ žiadosť o milosť zamietol. Vo chvíli, keď kat dvíha sekeru, nastáva zemetrasenie. Námestie i celé mesto sa prepadáva, všade počuť plač umierajúcich. Pestúnka Pepita a Lorenzo odvádzajú zachránenú Isabelu do hôr. V záverečnom, piatom obraze sa Isabel a Lorenzo po prežitých hrôzach chystajú na nový život za morom v pokoji a šťastí. Pepita im pomáha. Aj iní zachránení nešťastníci hľadajú útočište v horách, neďaleko mesta Santiago. Prichádza sprievod kajúcnikov a mníchov. Pedrillo spozná Isabelu a Lorenza a pred všetkými ich obviňuje: pre ich hriešnu lásku trpia teraz nevinní. Rozvášnený a sfanatizovaný zástup sa vrhá na milencov a v hneve ich zabije. Rozžialená Pepita plače nad krutosťou ľudí.

 

Niektoré obrazy - prvý a druhý, štvrtý a piaty - spojil skladateľ orchestrálnou medzihrou. Oproti pôvodnej predlohe pridal originálnu postavu starej indiánskej pestúnky Peppy a podľa potrieb libreta i ďalšie menšie postavičky, napríklad správcu väznice, sudcu, matku predstavenú v kláštore...Väčší priestor venoval lyrickým momentom príbehu v porovnaní s Kleistovou predlohou. veľkú ľúbostnú scénu vložil na začiatok operyi na začiatok záverečného obrazu opery. Ďalší krásny lyrický moment zachytil v nočnej nálade ženského kláštora, v piesni pestúnky pred popravou, kde mu na požiadanie slová slová napísal básnik Milan Rúfus.

 

V závere opery necháva skladateľ zaznieť Dies irae - citovanú sekvenciu z gregoriánskeho chorálu - akoby sa slová vzťahovali na veľký deň hnevu, že ľudstvo samo ničené, ničí druhých. A na záver slová Jána Cikkera: Ja sám napriek všetkému nestrácam vieru v ľudí a som presvedčený, že raz možno budú vedieť prekročiť svoj tisíc a tisícročný, kliatbou a hrôzami zafarbený tieň.